Ahojte, v prvom rade neviem, kedy zverejním tento článok. Píšem ho v dňoch pre mňa dosť veľkej krízy. A za druhé, ani som nečakala, že sa nad niečim takýmto budem zamýšľať, ale bola som do toho tak trochu dotlačená. Dlho som premýšľala a rozhodla som sa zveriť sa v článku. Nemusíte sa báť nejde o nič tragické, teda pre Vás, pre mňa je to dosť prelomové. Takže o čo pôjde? O priateľstvo a o mňa a o celý svet.
Aby som nestratila myšlienkovú niť, tak začnem hneď k veci. Takže, možno aj vy ste zažili, že sa na Vás niekto bavil, alebo že ste si museli tvrdo obhajovať svoj názor. Nejde v podstate o nič nezvyčajné v spoločnosti. Ako sa vraví 100 ľudí, 100 chutí. No ja v posledných dňoch sa cítim preto zle. Ani nie zle, to nieje ten správny výraz. Presnejšie by bolo prázdne. Zrejme to je klasický príznak vyhorenia.
Možno to tak bolo vždy a ja som to iba nevidela a možno sa to objavilo iba teraz. Sama neviem. Poslednú dobu som dosť unavená a vyhýbam sa známym a to z prostého dôvodu. Nemám silu sa s nimi baviť a počúvať veci, ktoré ma nezaujímajú a niekedy aj dosť zvláštne názory.
Na tom, že si niekto povie svoj názor samozrejme nieje nič zlé a ja sa nepokúšam nikomu názory vyvrátiť.
No a teraz sa dostávame k jadru problému. Proste som si uvedomila, že mi ľudia nerozumejú keď rozprávam, často sa stáva, že sa do mňa "pustia" a vysvetľujú mi veci, ktoré podla nich nechápem a nemôžem chápať. Opak je však väčšinou pravdou. Najhoršie je, keď moju myšlienku obrátia proti mne aj keď ju myslím v dobrom. Trápi ma, že sa bavia na mojich snoch, ale predsa každý máme svoj sen. Niekto chce gitaru, niekto chce sadiť stromy a niekto proste chce aby ho ľudia chápali. Nemyslím si, že si niekto zaslúži aby sa mu smiali za jeho názory a sny.
Najhoršie je keď poviem svoj názor a reakcia na neho je, že som primladá a neskúsená, alebo sa so mnou začnú hádať, že to tak nemá byť. Nechápem prečo by sa na mňa mal ktokoľvek hnevať iba zato že nechcem ísť s davom a mám vlastnú predstavu o živote. O mojom živote.
V skratke sú to veci, ktoré ma trápia a ja už nemám silu sa obhajovať pred každým, cítim ako keby ma naša spoločnosť dusila. Možno sa mýlim a tak trochu v to aj dúfam, ale nemať kamarátky, alebo sa s nimi hádať za to že som divná iba pre to, že nechápem fajčiarov, alebo že mám sen precestovať svet. Každí si je strojcom vlastného šťastia a ja cítim, že moje šťastie je odlišné, ako šťastie a túžby mladých žien v mojom veku. Ak som za to hodná odsúdenie tak to prijmem. Ale myslím si, že by to tak nemalo byť. Myslím si, že vo vzťahu sa k sebe majú partneri správať rovnocenne a majú mať aj svoj priestor a myslím si, že svet je tak obrovský a krásny a stojí za to ho vidieť. Prečo by som mala byť urážaná za tieto názory, prečo keď ja neodsudzujem odsudzujú mňa?
Na tieto otázky možno raz nájdem odpovede. No dnes, dnes keď píšem tento článok som z toho sklamaná, sklamaná zo správania môjho okolia. Ani neviem, ako mi plynú tieto dni, musím na to stále myslieť na každý jeden posmešok, alebo výmenu názorov, ktoré som poslednú dobu prežila. Neviem sa na nič sústrediť a nič ma poriadne nebaví. Dni plynú jeden za druhým a ja sa bojím pozrieť na Fb, obávam sa aká správa ma tam zasa čaká. Neviem nájsť iný spôsob, ako toto moje obdobie vyriešiť. Neviem sa donútiť premýšľať nad knihami. A preto toto píšem. Potrebujem zo seba dostať všetky "krivdy", iba tak sa dokážem pohnúť ďalej a preniesť sa cez toto. Možno som ozaj naivná, keď moja predstava utópie je môcť si žiť bez toho, aby som sa musela za všetko zodpovedať okoliu. Môcť povedať svoj názor bez toho, aby som počúvala, aká som hlúpa a neskúsená. Môcť dúfať v rovnosť medzi priateľmi a rovnosť v spoločnosti. Každý máme rovnaké práva a to platí na všetko. A možno raz pred všetkým utečiem, možno existuje moje vysnívané miesto a môžno sa v ňom raz ocitnem. Čo však viem isto je, že nikdy neprestanem vravieť môj názor a nikdy neprestanem mať svoj názor. Je jedno, koľko krát sa na mňa za to niekto nahnevá, alebo urazí. Každý máme svoj život vo vlastných rukách a aj ja.
Možno to tak bolo vždy a ja som to iba nevidela a možno sa to objavilo iba teraz. Sama neviem. Poslednú dobu som dosť unavená a vyhýbam sa známym a to z prostého dôvodu. Nemám silu sa s nimi baviť a počúvať veci, ktoré ma nezaujímajú a niekedy aj dosť zvláštne názory.
Na tom, že si niekto povie svoj názor samozrejme nieje nič zlé a ja sa nepokúšam nikomu názory vyvrátiť.
No a teraz sa dostávame k jadru problému. Proste som si uvedomila, že mi ľudia nerozumejú keď rozprávam, často sa stáva, že sa do mňa "pustia" a vysvetľujú mi veci, ktoré podla nich nechápem a nemôžem chápať. Opak je však väčšinou pravdou. Najhoršie je, keď moju myšlienku obrátia proti mne aj keď ju myslím v dobrom. Trápi ma, že sa bavia na mojich snoch, ale predsa každý máme svoj sen. Niekto chce gitaru, niekto chce sadiť stromy a niekto proste chce aby ho ľudia chápali. Nemyslím si, že si niekto zaslúži aby sa mu smiali za jeho názory a sny.
Najhoršie je keď poviem svoj názor a reakcia na neho je, že som primladá a neskúsená, alebo sa so mnou začnú hádať, že to tak nemá byť. Nechápem prečo by sa na mňa mal ktokoľvek hnevať iba zato že nechcem ísť s davom a mám vlastnú predstavu o živote. O mojom živote.
V skratke sú to veci, ktoré ma trápia a ja už nemám silu sa obhajovať pred každým, cítim ako keby ma naša spoločnosť dusila. Možno sa mýlim a tak trochu v to aj dúfam, ale nemať kamarátky, alebo sa s nimi hádať za to že som divná iba pre to, že nechápem fajčiarov, alebo že mám sen precestovať svet. Každí si je strojcom vlastného šťastia a ja cítim, že moje šťastie je odlišné, ako šťastie a túžby mladých žien v mojom veku. Ak som za to hodná odsúdenie tak to prijmem. Ale myslím si, že by to tak nemalo byť. Myslím si, že vo vzťahu sa k sebe majú partneri správať rovnocenne a majú mať aj svoj priestor a myslím si, že svet je tak obrovský a krásny a stojí za to ho vidieť. Prečo by som mala byť urážaná za tieto názory, prečo keď ja neodsudzujem odsudzujú mňa?
Na tieto otázky možno raz nájdem odpovede. No dnes, dnes keď píšem tento článok som z toho sklamaná, sklamaná zo správania môjho okolia. Ani neviem, ako mi plynú tieto dni, musím na to stále myslieť na každý jeden posmešok, alebo výmenu názorov, ktoré som poslednú dobu prežila. Neviem sa na nič sústrediť a nič ma poriadne nebaví. Dni plynú jeden za druhým a ja sa bojím pozrieť na Fb, obávam sa aká správa ma tam zasa čaká. Neviem nájsť iný spôsob, ako toto moje obdobie vyriešiť. Neviem sa donútiť premýšľať nad knihami. A preto toto píšem. Potrebujem zo seba dostať všetky "krivdy", iba tak sa dokážem pohnúť ďalej a preniesť sa cez toto. Možno som ozaj naivná, keď moja predstava utópie je môcť si žiť bez toho, aby som sa musela za všetko zodpovedať okoliu. Môcť povedať svoj názor bez toho, aby som počúvala, aká som hlúpa a neskúsená. Môcť dúfať v rovnosť medzi priateľmi a rovnosť v spoločnosti. Každý máme rovnaké práva a to platí na všetko. A možno raz pred všetkým utečiem, možno existuje moje vysnívané miesto a môžno sa v ňom raz ocitnem. Čo však viem isto je, že nikdy neprestanem vravieť môj názor a nikdy neprestanem mať svoj názor. Je jedno, koľko krát sa na mňa za to niekto nahnevá, alebo urazí. Každý máme svoj život vo vlastných rukách a aj ja.